Daniel Smilov je bulharský politológ. Doktorát získal na Oxfordskej univerzite a Stredoeurópskej univerzite v Budapešti. Je programovým riaditeľom pre politický a právny výskum v Centre liberálnych stratégií, bulharskom think-tanku, ktorý vedie Ivan Krastev. Smilov poskytol rozhovor portálu euractiv.sk na okraj summitu EÚ-západný Balkán, ktorý sa konal 17. mája v Sofii v rámci bulharského predsedníctva.
Ak sa deklarácia zo summitu v Sofii nezmieňuje o členstve štátov západného Balkánu v Európskej únii, čo je jeho výsledkom?
Summit Únie so západným Balkánom je prvým po 15 rokoch. Už len jeho usporiadanie je samo osebe signálom týmto krajinám, že sú pre Úniu témou. Je pravda, že záverečné vyhlásenie nezmieňuje špecificky rozširovanie alebo jeho konečný termín. Nepodporuje ani stratégiu Európskej komisie z februára tohto roka, ktorá navrhla zrýchliť prebiehajúce rokovania a otvoriť rokovania s novými krajinami. Na druhej strane nebola stratégia Komisie odmietnutá. Šance západného Balkánu dostať sa do Únie sa neznížili, naopak, po tomto summite sa zvýšili.
Je realistické, aby sa Srbsko a Čierna Hora stali členmi v roku 2025 tak, ako to navrhuje Komisia?
Komisia sa vyjadrila v podmieňovacom spôsobe. Ich vstup závisí od mnohých faktorov. Obdobie 10 rokov však je realistické pre tieto krajiny, o ktorých sa hovorí ako o favoritoch. Desať rokov je veľa a ťažko sa špekuluje. No ak sa vrátim do minulosti, Bulharsko nebolo v roku 1997 v dobrej forme, bolo v ekonomickej kríze. Desať rokov je však dosť času na to, aby sa krajina pozviechala (Bulharsko vstúpilo do Únie v roku 2007 – pozn. red.). Západný Balkán dostal na summite povzbudenie a agenda prepojenosti je najefektívnejším spôsobom podpory integrácie. Napokon celý eurointegračný projekt vznikol prepojením sektorov uhlia a ocele. Prepojenosť je len iné slovo pre európsku integráciu. Optimista by mohol povedať, že rozšírenie je len otázkou času. Pesimista by zase mohol povedať, že jazyk deklarácie mohol byť silnejší.
Pesimista by tiež mohol povedať, že prísľub členstva dostali krajiny západného Balkánu už v roku 2003. Hrozí Únii, že príde o svoju dôveryhodnosť v regióne preto, že jeho integráciu neustále odkladá, a to aj pre vnútropolitické dôvody v členských štátoch?
Áno, takáto hrozba existuje. Únia prechádza krízou dôvery. Hlavným problémom integrácie západného Balkánu nie je západný Balkán samotný. Samozrejme, že región si musí urobiť domáce úlohy, reformovať a tak ďalej. Lenže aj Únia prechádza diskusiou, či prehĺbiť integráciu pred rozšírením.
To je francúzsky postoj.
A táto debata pokračuje bez jasného signálu, ktorým smerom pôjde. A dôvera v Úniu v krajinách západného Balkánu môže začať klesať.
Stalo sa však niečo zaujímavé. Bulharsko prinieslo dynamiku v prospech rozširovania a zdá sa, že s nadchádzajúcim rakúskym a potom aj rumunským predsedníctvom bude pokračovať. Integráciu západného Balkánu podporuje aj stredná Európa či Grécko. Summit nepriniesol prielom, ale priniesol pozitívnu dynamiku, ktorá môže pokračovať s ďalšími predsedníctvami.
Aká je šanca, že Únia otvorí prístupové rokovania s Albánskom a Macedónskom na júnovom formálnom summite?
Toto je najoptimistickejší scenár. Macedónsko sa o svoje meno sporí s Gréckom. Ak sa ho podarí vyriešiť, Macedónsko má šancu otvoriť prístupové rokovania. V tejto chvíli sa zdá, že politici v oboch krajinách sú optimistickí ohľadom možného riešenia, na summite sme zaznamenali pokrok v rokovaniach medzi nimi. Akékoľvek riešenie však musia schváliť parlamenty oboch krajín.
Čo bude s Albánskom?
Má svoje problémy, ale keď sa Macedónsku podarí vyriešiť problém s menom, bude dobrým kandidátom aj Albánsko. Krajiny západného Balkánu sú totiž rozdelené do skupín. V prvej je, sú Srbsko a Čierna Hora, ktoré už vyjednávajú, v ďalšej Macedónsko a Albánsko a v tretej Bosna a Hercegovina a Kosovo.
Bulharské predsedníctvo kráča po tŕnistej ceste. Keď sa začalo v januári tohto roku, premiéra Bojka Borisova kritizovali v Európskom parlamente pre politiku v Národnom parku Pirin a prístup k slobode tlače. Je bulharské predsedníctvo úspešné?
Vláda urobila správne, že predsedníctvo sústredila na západný Balkán. S celkovým hodnotením výsledkov si musíme počkať na koniec predsedníctva, zdá sa však, že sa mu darí nad očakávania. Úspechom samým osebe je to, že sa konal summit.
Domáce problémy, ktoré ste spomenuli, ostávajú. Bulharsko – a nie je to len reputácia – má skutočné problémy s korupciou. Ako informovali rôzne medzinárodné organizácie, nezlepšuje sa ani sloboda tlače. Predsedníctvo riešeniu týchto problémov nepomohlo. Ale tieto problémy sú problémami Európskej únie. Bulharsko na tom zrejme nie je najhoršie. Maďarsko zatvára univerzity a Únia dostatočne nereaguje. A zdá sa, že Únia stráca svoju tvár spoločenstva hodnôt. Dotknuté krajiny sa to snažia interpretovať ako otázku národnej suverenity, ako keby boli nedostatok demokracie a korupcia vecou národnej suverenity.
Stane sa Bulharsko po Poľsku a Maďarsku ďalším oficiálne problémovým členským štátom z pohľadu európskych inštitúcií?
Bulharsko je aj naďalej pod Komisie v rámci mechanizmu spolupráce a overovania (Mechanizmus, v ktorom sú Bulharsko a Rumunsko od svojho vstupu v roku 2007, im má pomôcť s reformou súdnictva, ako aj a s bojom proti korupcii a organizovanému zločinu – pozn. red.). Už teraz sme samostatnou kapitolou. Maďarsko a Poľsko však majú hlbšie, štrukturálne problémy. V Bulharsku zostáva problémom ovládnutie štátu (kriminálnymi skupinami), korupcia a situácia médií. V Maďarsku je však navyše aj autoritárska a koncentrovaná politická moc. O Bulharsku to z rôznych dôvodov neplatí, my máme napríklad komplikované koaličné vlády. Musíme si všímať rozdiely medzi krajinami. Slávny maďarský ekonóm János Kornai povedal, že ak ležíme v rovnakej nemocnici, neznamená to, že máme rovnaké choroby.
Няма коментари:
Публикуване на коментар